Keď je človek chorý, celí deň leží v posteli a cíti sa pod psa, začne si uvedomovať veľa vecí. Ja som v nedeľu mala 39 horúčky, bola som slabá, ledva som sa pohla, nemohla som dýchať a všetko ma bolelo. Iba som ako mŕtva ležala, spala, alebo sa dívala do prázdna.
V takýchto chvíľach si každý jeden z nás uvedomí, akí sme nevďační za to, čo máme. Už len to, že sa môžeme zobudiť, otvoriť očká a vidieť krajinu je krásny dar. Výjsť von, či už na slniečko alebo na dážď a nadýchať sa toho čerstvého vzduchu. Že sa môžeme prstami dotknúť čerstvo narastenej trávy. A čo je ešte krajšie, okrem toho že môžeme cítiť, je milovať! Nemusíme nutne milovať druhých. Môžme milovať našu rodinu, našich priateľov, ale aj nepriateľov, obľúbenú knihu, posteľ, ale čo je hlavné, čo by mal každý jeden z nás,
milovať seba samých!
Pokiaľ sa nenaučíme prijmuť naše telo, nás, takých akí sme, nemôžeme milovať druhých a oni nemôžu milovať nás. Je to ťažké ja viem. Nehovorím, že máte byť nutne narcisy, to nie! Iba to, aby ste sa pozreli do zrkadla a boli spokojní s tím čo tam uvidíte. Ja som popravde samú seba nenávidela a často som sa obviňovala, a to je chyba. Bola som k sebe hnusná, pohľad do zrkadla vo mne zanechávam špatné myšlienky, myslela som si, že toto nie je moje telo. Jednoducho som sa
nenávidela. Čo ma teraz veľmi mrzí. Za všetko zlé čo sa mi stalo, som vinila seba. Vždy som zo seba robila tú najhoršiu. Myslela som si, že sa musím poučiť. Ale to nebola pravda. Vtom čase som za to zlé naozaj nemohla ja, ale ľudia ktorými som bola obklopená. Ale to je už iný príbeh. Jednoducho, nenávidela som seba, nenávideli ma ostatní. Možno sa tvárili inak, ale pravda bola už raz taká.
A vedela som, že jediná vec čo môžem zmeniť som JA! Myslela som si že to, že si nafarbím vlasy na červeno, zmením šatník mi pomôže, lenže to bol len povrch. A ja som potrebovala zmeniť vnútro. Pohladiť moju ubolenú dušu, moje zlé myšlienky.
Sama, by som to nikdy nedokázala. Potrebovala som niekoho so skúsenosťami, alebo niekoho kto mi poradí, úprimne sa usmeje, podá mi ruku a povie: ,,Všetko bude v poriadku."
Vtom čase som poznala len moju sestru, najlepšiu kamarátku, poradkyňu, psychologičku, druhú mamu, môjho anjela, Fenris. (Prepáč, že ťa tu spomínam ak to čítaš). Ona mi mohla poradiť len cez FB, Skype, sociálne siete. A aj m poradila. Vždy. Bola tu pre mňa v zlom aj v dobrom. Aj keď som ju dosť často svojimi problémami len obťažovala. Bola tu pre mňa.
Ďalšia dobrá vec bola, že som v kníhkupectve narazila na knihu: ,,Šlabikár šťastia" od Pavla Hiraxa Baričáka. Poviem vám, naozaj je to šlabikár šťastia.
A vtedy som si znova niečo uvedomila. Že tu celí život nebude niekto, niečo, čo ma bude držať za ručičku a pomáhať mi. Musím sa so svojimi problémami naučiť bojovať ja sama. A aj som to urobila. Včera/dnes v noci. Usporiadala som si všetky myšlienky. V minulosti som urobila veľa chýb. A v prítomnosti boli ĺudia čo mi tie chyby hádzali pred oči.A tak som potrebovala minulosť, niektorých ľudí, niektoré veci, nechať tam kde majú byť. Do mojej prítomnosti rozhodne nepatria. Musím sa poučiť, oslobodiť sa, nájsť mier v samej sebe, ísť ďalej. Neľutovať nič zlé čo som urobila. Aj keď to je tá najťažšia časť. Ale učím sa. Tak ako každý z nás.
A práve preto, tu dnes sedím a píšem tieto riadky ktoré si možno ani nikto neprečíta. Mala som veľa príležitostí ktoré som nechala odplávať. Myslela som si že prídu nové, iné, lepšie. Ale myslieť si je nič.
Základom všetkého poznania je totiž ,,viera". Inak by sme tu neboli.
A preto, musíme veriť, v naše sny, v naše nádeje, a že všetko dobre dopadne....
BJ